Lúčnica Chorus / Slovak Sinfonietta Žilina • A. Albrecht / P.Martinček

Alexander Albrecht (1885 – 1958) sa svojou skladateľskou tvorbou, ktorou sa zaoberal počas takmer šesťdesiatich rokov svojho života, ako aj svojím dirigentským umením, ktorému sa venoval najmä ako kapelník bratislavského Cirkevného hudobného spolku (od roku 1921), stal kľúčovou osobnosťou bratislavského hudobného života v prvej polovici 20. storočia. Jeho študentský i profesionálny život sa odohrával najmä v Bratislave, ktorá prešla v 20. storočí prudkými politickými i národnostnými metamorfózami. Konvolút zo začiatku 20. storočia obsahuje aj Albrechtovu juvenilnú skladbu, ktorá patrí k jeho najranejším vokálno-symfonickým dielam. Je to Missa in C, ktorú skomponoval ako gymnazista Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia pri Klariskách pre miešaný zbor, sláčikový súbor a organ. K zvyklostiam gymnázia patrila aj skutočnosť, že hudobne najzdatnejší študent obsluhoval počas spoločných bohoslužieb organ; pred Albrechtom túto funkciu zastával Béla Bartók, pred Bartókom zasa Ernő Dohnányi. Albrechtovo dielo z vyšších ročníkov gymnázia napokon na konci školského roku 1903 predviedli študenti pod taktovkou profesora W. Kraussa, pričom za organovým pultom sedel samotný autor. Albrecht ako gymnazista skomponoval viacero pozoruhodných piesní i komorných a klavírnych skladieb, ale ako ukážka jeho kompozičnej vyspelosti pri skúškach na budapeštiansku akadémiu poslúžila azda práve táto omša. Na tento svoj najväčší spoločensko-umelecký úspech po rokoch s úsmevom spomínal aj samotný 72-ročný autor: „Cez prázdniny medzi treťou a štvrtou gymnaziálnou triedou som napísal štyri časti Omše pre zbor, sláčikové nástroje a organ; v tom čase som bol už organistom gymnaziálneho kostola. Chýbajúce dve časti som napísal až o dva roky neskôr a celé dielo som predviedol s veľkým úspechom u mojich spolužiakov. Tí ma niesli na pleciach spôsobom triumfálneho pochodu do triedy, pri prahu sa však potkli a spadli spolu aj s oslávencom; tak som slávil vzostup a pád v tesnej následnosti jedným dychom.“ Omša teda vznikla medzi štrnástym a sedemnástym rokom života autora. Rukopis prezrádza, že najprv napísal Kyrie ako úvodnú časť Omše, po ňom záverečnú časť Agnus Dei, ktorá tvorí s Kyrie komplementárnu dvojicu a vo svojom výsledku vlastne zaokrúhľuje tektoniku diela. Nasledovala kompozícia dvojice Sanctus a Benedictus, a po dlhšej prestávke vznikla rozsiahla Gloria a ťažiskové Credo. Albrechtova Missa in C je juvenilné dielo gymnaziálneho študenta, ktoré udivilo svoje okolie. Neobsahuje nijaké výstrednosti, ale prezrádza snahu o osvojenie si náročného umenia omšovej kompozície. Pridŕža sa konvenčných postupov a svoje zámery realizuje pomocou dostupných prostriedkov – školského organa klariského kostola (bol to nový nástroj Antona Schönhofera, uvedený do praxe 1. septembra 1895 hrou Bélu Bartóka), štvorhlasného školského zboru s veľmi skromnými tessitúrami, dvoch sólových hlasov (soprán, alt) a sláčikového orchestra, ktorý nevykračuje mimo hraníc amatérskej hry. Vyššie nároky sa kladú na sólový soprán a sólové prvé husle. Skladba neobsahuje nijaké kompozičné chyby vo vedení hlasov a pridŕža sa akademickej podoby romantickej harmónie. Obdivuhodné je pevne kánonické zhudobnenie liturgického textu a výrazový ambitus hudby. Zaujímavá je aj architektonika omše, ktorá prezrádza veľký hudobný talent. Dielo je tiež prejavom detského katolicizmu, ktorý napokon neostal konštantou Albrechtovho vedomia, ale v dospelosti prešiel mnohými metamorfózami. Ak autor nevyužil možnosti kontrapunktu, iste to bol jeho zámer – v nijakom prípade nechcel narušiť normu textovej zrozumiteľnosti ani prekročiť možnosti školského zborového spevu vo svojom gymnáziu.
GM