Vladimír Merta • P.S.

Vladimír Merta je svojím spôsobom génius. Nech vezme do ruky prakticky čokoľvek, je schopný to zakrátko prijať za svoje. A to sa odráža nielen na kvante profesií, ktoré v živote vyštudoval – hudba je pre neho v tomto ohľade zabudnutá, najprv si preliezol pražskou FAMU a architektúrou, ale aj pomerne rýchle schopnosti ovládnuť neznáme nástroje aj slová – ako s narcizmom sebe vlastným často a rád pripomína. O čo je jeho túžba exhibovať silnejšie, o to viac ho šľachtí kvantum "veľkých mien", ktorá na platňu zozval: Emil Viklický na čembalo, Vladimír Padrůněk za basovou gitarou, Jaroslav Olin Nejezchleba na cello. Nahrávka tým dosahuje pestrých muzikantských a aranžérskych kvalít. Mertove slovné smršte často rezignujúce na návrat k smeru, ktorým sa vydali, či nekonečné obrazové i významové litanie, ktoré je už z reťazca branistormingových výjavov pri skladaní prakticky nemožné spätne dekódovať, sú možno práve tým, čo speváka zneprístupňuje aj potenciálne ústretovému poslucháčovi.